Pána profesora poznal svet ako uznávaného lekára, vedca, infektológa, odborníka na tropické choroby a medicínu katastrof, zakladateľa humanitárnych projektov. My, ktorí sme mohli kráčať v jeho blízkosti, sme ho poznali aj ako človeka s mnohými darmi a charizmami.

OTVÁRAL MLADÝM DVERE DO SVETA VEDY

Pána profesora som spoznala pred 30 rokmi, kedy som sa stala jednou z jeho prvých odborných asistentov na NOÚ v Bratislave. Otvoril nám dvere do sveta vedy. Ako mladých lekárov nás zapojil do medzinárodných výskumných projektov zameraných na liečbu infekcií u neutropenických onkologických pacientov. V tom čase každý neutropenický pacient s teplotu musel byť hospitalizovaný na dvojkombinácii antibiotík intravenózne (do žily), čo prakticky znamenalo tri infúzie denne, takže pacienti často končili so zavedeným centrálnym venóznym katétrom, čím sa výrazne zvýšilo riziko katétrovej sepsy a aj smrti – nie na onkologické ochorenia, ale na infekčné komplikácie. Vďaka inovatívnym postupom bolo umožnené časti pacientom so solídnymi nádormi absolvovať infúznu liečbu ambulantne jedenkrát denne a neskôr v tabletkovej forme v domácom prostredí. Tieto inovatívne postupy časť odbornej verejnosti považovala za príliš riskantné, avšak po ich implementácii došlo k výraznej redukcii mortality (úmrtnosti) tejto skupiny pacientov a aj k zlepšeniu kvality života, keďže mohli vymeniť pobyt v nemocnici za menej infekčné domáce prostredie, samozrejme pod denným telefonickým monitoringom lekárom.

STANDING OVATION

Bol pravdepodobne viac uznávanou kapacitou vo svete, ako doma. Bol uznávaným odborníkom a žiadaným speakrom na medzinárodných konferenciách, dokonca na jednej medzinárodnej konferencii sa po jeho prednáške celé auditórium svetových kapacít postavilo a s uznaním tlieskalo.

Bol naším UČITEĽOM

Bol naším učiteľom. Učil nás vedomosti nielen prijímať, ale aj odovzdávať. Všetky nové informácie z konferencií a najnovšie poznatky vedy v oblasti infekčných ochorení sa snažil odovzdávať aj na Slovensku. Denne hodinu času po celý život venoval čítaniu najvýznamnejších svetových vedeckých časopisov a k tomu viedol aj svojich spolupracovníkov.  Veľkou pomocou pre lekárov bol aj opakovane revidovaný vreckový Manuál antimiktorbiálnej liečby s kompletnými odporúčaniami na liečbu všetkých infekcií. Dlhé roky sme ho nosili ako lekári vo vreckách našich plášťov.

Ako mladí lekári sme cestovali po slovenských nemocniciach a prednášali najnovšie postupy v prevencii a  liečbe infekcií získaných pri pobyte v nemocnici, tzv. nozokomiálnych infekcií. Veľkú časť života venoval boju proti antimikrobiálnej rezistencii. Priekopníkom v tejto oblasti bol už otec pána profesora, Ing. RNDr.  Vladimír Krčméry, DrSc., ktorý pracoval v tíme prof. Umezawa v Japonsku, ktorý získal Nobelovu cenu za objavenie nových antibiotík, mechanizmov rezistencie na antibiotiká a vakcín.

Založil Tropicteam pre lekárov, študentov, dobrovoľníkov, ktorí mali túžbu pracovať na zahraničných aj domácich projektoch, ale prístup mal každý, kto sa chcel vzdelávať.

Bol MUŽOM HLBOKEJ VIERY A MODLITBY

Tak ako mnohí vedci, velikáni (Alessandro Volta,  Isaac Nexton, Max Planck, Gregor Mendel, Luis Pasteur, Andreé Maria Ampére, Thomas Edison a ďalší), aj on neváhal svedčiť o existencii Boha.

Nehanbil sa verejne vyznať vieru v Boha, a to ani na svetových vedeckých fórach. Popri ňom sme zažili a pochopili, že niečo máme ako lekári vo svojich rukách, ale v určitom bode musíme uznať, že naše schopnosti a vedomosti končia. A pán profesor nás naučil, že práve toto je čas, kedy začína konať Boh. Presvedčili sme sa o tom na našich misiách, kedy sme opakovane museli s pokorou priznať, že mnohé veci už nemohli byť len šťastnou náhodou.

Počas inauguračnej prednášky v Brne na 1. mieste poďakoval Pánu Bohu. Bol si vedomý, že všetky dary a talenty dostal od neho a bral veľmi zodpovedne slová: komu sa veľa dá, od toho sa bude veľa požadovať.

Bol MUŽOM POKORY

Jednou rukou vždy ukazoval hore na Pána a druhou dole na tých najbiednejších. Evanjelium nielen hlásal, ale hlavne žil.

Začínali sme na hranici s 1 campingovým stolom a s pár papierovými krabicami s liekmi, ktoré nám darovali nejaké firmy. Svietili sme si mobilmi a triasli sme sa zimou. Postupne sa k nám pridávali ďalší dobrovoľníci, meskôr aj zahraničné spoločnosti, a nakoniec sme končili v táboroch s vyhrievanými stanmi a s kompletným potrebným materiálno-technickým vybavením. Jediné, čo od nás potrebovali, boli naši lekári, sestry, sociálni pracovníci.

VEDEL ODHADNÚŤ RIZIKO

Prvou mojou „misiou“ bola hranica Hegyeshalom/Nickelsdorf po vypuknutí utečeneckej krízy v roku 2015. Na hranici sme rozbalili náš campingový stôl s papierovými krabicami s liekmi, na pleciach sme mali fonendoskopy a čakali sme na príchod vlakov. Po vystúpení z vlaku migranti museli ešte peši putovať 10 hodín. Keď pán profesor zistil, že sú tam aj tehotné ženy, starší ľudia, ľudia s handikapom, onkologickí pacienti, nariadil prevážať ich tých 10 km na našich autách. Navonok sa to zdá byť nepodstatná vec, ale tí ľudia boli nesmierne vyčerpaní po mesačnom putovaní. Samozrejme, boli medzi nimi aj mladí muži – v tom čase putovali hlavne muži, pre ktorých bola cesta aj dobrodružstvom.  Na mojich prezentáciách sa ma často poslucháči pýtali, či si uvedomujeme, že sme mohli ošetriť aj potenciálnych teroristov. Samozrejme, že sme si to uvedomovali, ale pán profesor nás naučil, že nemáme robiť rozdiely medzi ľuďmi. Našou úlohou je pomôcť práve tomu človeku, ktorý ju v danej chvíli potrebuje.

Pán profesor vedel odhadnúť riziko. Napriek pocitu ohrozenia sme sa s ním cítili v bezpečí. Vyvrátil mýtus, že migranti nás ohrozujú infekčnými ochoreniami. Správne predvídal, že je to prevažne moslimská populácia a nie je potrebné obávať sa prenosu HIV, a iných STD (pohlavne prenosných ochorení). Vedel, že iracká a sýrska populácia bola preočkovaná populácia, avšak nakoľko kvôli vojne posledné 3 roky bolo očkovanie nemožné, nezobral na hranicu lekárov, ktorí mali doma deti do jedného roka, pretože tieto deti ešte neboli zaočkované proti poliomyelitíde – detskej mozgovej obrne. Toto ochorenie bolo v mnohých krajinách eradikované, ale nie celosvetovo a v minulosti naň zomierali milióny ľudí. Bola to jedna z najväčších pandémií ľudstva v minulosti. Ako vždy, neponechal pán profesor nič na náhodu a v rámci vyšetrenia robil kultivácie migrantom, aby zistil, či  a akými kmeňmi baktérií nás môžu ohroziť. Nakoniec sme museli uznať fakt, že nie oni ohrozili nás, ale my ich. Výsledky ukázali, že sa jedná o zdravú populáciu a čo nás najviac zaujímalo, bola rezistencia na antibiotiká. Ukázalo sa, že rezistencia je u nich nižšia ako v slovenskej populácii.

MENIL NAŠE ŽIVOTY

Učil nás NEPOSUDZOVAŤ INÝCH

Verejnosť často migrantov odsudzovala, že po nich zostávali hromady odpadkov, že často vyhadzovali jedlo, ktoré im dobrovoľníci pripravili. Avšak keď ste na mieste činu, vidíte veci z iného uhla pohľadu. Vidíte, že sú takí vyčerpaní, že každý krok navyše je problém. Vidíte, že popri ceste je málo smetných košov a že nemajú odpad kam vyhadzovať. Vidíte, že im bola podaná strava, ktorú oni z náboženských dôvodov nemôžu jesť (napr. bravčové mäso).

Veľkým a jedným z najčastejších ochorení bol aj svrab. Šíril sa dekami, ktoré boli migrantom po ceste poskytované. Laickí dobrovoľníci často deky, ktoré migranti zahodili, pozbierali, vyprášili, poskladali a dali ďalším prichádzajúcim migrantom. Aj tu sa ukázal význam nielen lekárov, ale aj verejných zdravotníkov, ktorí sú vzdelaní v prevencii vzniku a prenosu prenosu ochorení.

Ako pán profesor často hovoril, od cholery nás zachránil Pán Boh, lebo po celý čas nepršalo. V pohraničnej oblasti totiž nie je vybudovaná kanalizácia. Keďže migranti po ceste vlakom cez celé Maďarsko putovali ďalších  10 km, vykonávali si potrebu pozdĺž celej 10 km trasy. Tiež boli za to odsudzovaní, ale hlavný problém bol v tom, že neboli zabezpečené štátom toalety. A tak som si uvedomila, ako často ľudí posúdime bez toho, aby sme aspoň chvíľu kráčali v ich topánkach.

Učil nás: „HĽADAJTE NAJSKôr BOŽIE KRÁĽOVSTVO A VŠETKO OSTATNÉ SA VÁM PRIDÁ“

Veľkou príučkou nám bolo strenutie človeka s bielou bradou, ktorý denne čistil neskôr privezené toalety. Nám ako zdravotníkom stáli vlasy dupkom, nakoľko často nemal ani základné ochranné prostriedky – napr. rukavice. Po niekoľkých dňoch to pán profesor nevydržal a šiel sa ho spýtať, kto je a prečo to robí. A on s milým úsmevom odpovedal, že je hlavou maďarskej evanjelickej cirkvi a dal si to ako záväzok a prejav pokory. Opäť sme si s hanbou museli priznať, že takouto pokorou ani zďaleka neoplývame. Postupne sa pridávali ďalšie organizácie, aj zahraničné, ktoré triedili šatstvo, natierali chlebíky, niekedy uvarili fazuľovú polievku. Švajčiari nám ponúkli kompletne vybavené vyhrievané stany so všetkým materiálno-technickým zariadením, len nás prosili, aby sme im „požičali“ našich lekárov.  Bola to pre nás veľká škola, kedy sme boli odkázaní na improvizovanú medicínu katastrof, bez možnosti využitia akejkoľvek diagnostiky okrem svojho „sedliackeho“ rozumu. Veľkým problémom bola aj rečová bariéra a vysvetliť dávkovanie liekov bolo takmer nemožné. Pre bábätká sme nariedili prvé dávky a rukami nohami sa snažili vysvetliť, že to majú užívať dva alebo trikrát denne. Často nám pomohli tlmočníci z ich radov, ktorí vedeli po anglicky a aj náš lekár Ibi. Ako správni lekári by sme mali odsledovať priebeh liečby, avšak my sme tých ľudí už viac nevideli.

Učil nás, ŽE AK SA CHCEME STRACHU ZBAVIŤ, MUSÍME DOŇ VSTÚPIŤ

Keď ma v r. 2015 zavolal pán profesor na hranicu a do utečeneckých táborov, musím sa priznať, že som mala strach. Strach z ohrozenia na živote, strach z nákazy, strach, že sa možno k mojim 4 deťom nevrátim. Keď sme šli na misie, mysleli sme si, že my ideme pomáhať a zachraňovať. Nakoniec sme zistili, že sme to boli my, ktorí sme boli zachránení: od našich predstáv, nevďačnosti, pýchy, pocitu, že sme viac ako iní.

Na hranici sme sa pekne udomácnili, zbavili sme sa strachu. Nová situácia nastala, keď Maďari uzavreli hranice a my sme boli presunutí do Slovinska.

Ani v najhoršom sne sa nám nesnívalo, do akých podmienok ideme. Po príchode sme videli ľudí ohradených páskami a strážiacich ťažkoodencami plece popri pleci so zbraňami v rukách. Vyčlenený nám bol vyhrievaný stan, kam sa dostali pacienti po triáži maďarskými zdravotníkmi. Pred stanom stáli rady ľudí, ktorí potrebovali ošetrenie. Stravu sme mali rovnakú ako migranti. Toľkokrát sme počuli slová: „Čo ešte chcú,  dostávajú jedlo trikrát denne, tak čo sa sťažujú?“ Avšak po pár dňoch sme už nemali chuť na to jedlo ani my. Nevedeli sme si vysvetliť príčinu kolapsov, hlavne u žien,  a tak sme sa ich pýtali, či jedli a pili. Krútili hlavami, že nie. Niektoré z tých žien boli vo vysokom štádiu tehotenstva a na otázku, prečo nepijú a nejedia, odpovedali, že 2 dostupné toalety sú v takom hroznom stave, že radšej nejedia a nepijú, aby na ne nemuseli chodiť.  A navyše vždy s doprovodom vojaka. Opäť sme si uvedomili, že zdravotná starostlivosť musí ísť ruka v ruke aj so sociálnou a organizačnou strarostlivosťou. Napriek prísnemu bezpečnostnému režimu sme v každom tábore našli fotky stratených detí. Neskôr sme sa dozvedeli, že boli predmetom obchodovania za účelom prostitúcie alebo darcovstva orgánov. Občas sme sa nesmierne potešili, keď sme v ďalšom tábore našli členov rodín.

Tento typ táborov bol tzv. „prechodným táborom“  s nie veľmi dobrými podmienkami  - ľudia spali na zemi, často na mokrých dekách, po sediačky, alebo vôbec nespali, medzi nimi boli tehotné ženy, deti s vysokými horúčkami, ale aj starí ľudia. Cieľom tohto prístupu bolo, aby tam dlho nezotrvávali. Problémom neboli len fyzické ochornia, ale aj psychické dôsledky posttraumatického stresu. Pán profesor potom pridával do tímov aj psychológov a sociálnych pracovníkov.

NAUČIL NÁS BYŤ VĎAČNÝMI

Po návrate zo Slovinska som si uvedomila, že veci, ktoré berieme ako samozrejmosť, vôbec nie sú samozrejmé: že mám strechu nad hlavou, dostatok jedla, pitnú vodu, funkčné toalety, ktoré touto pitnou vodou splachujeme, že máme teplo v domoch a hlavne, že nemusíme utekať. Snažila som si viacrát predstaviť, čo by som si v rýchlosti zbalila, keby na mňa mierili ISIS vojaci s tým, že ak do hodiny neopustím domov, zastrelia mňa aj moju rodinu. Prví utečenci prichádzali s kuframi, tí ďalší s igelitkami a tí poslední už len s holými rukami úplne odkázaní na pomoc iných. Takú biedu som dovtedy nezažila. Odvtedy na otázku: „Ako sa máš?“ som vždy odpovedala: “Výborne“. Pýtajúcim sa rozšírili od prekvapenia oči: „To fakt nemáš žiadne starosti?“ Uvedomila som si, že často náš problém predstavuje možno 5%, ale my sa budeme mesiace trápiť nad tými 5 percentami, ale vôbec nevidíme tých 95% darov a požehnania, ktoré dennodenne dostávame. Dlho som sa po tomto precitnutí snažila každý deň ďakovať Pánu Bohu za každú maličkosť. Aj keď samozrejmú. A radila som to aj na kurzoch a prednáškach iným.

UČIL NÁS,  ŽE MEDICÍNA NIE JE VŠETKO

Zo Slovinska sme boli „ prevelení“ do Grécka, kde sme poskytovali pomoc v UNHCR tábore a tiež v bývalých vojenských objektoch. Pán profesor nám prízvukoval, že ak sa chceme vyhnúť násiliu, kriminalite a aj psychózam, musíme ľudí v táboroch nejak zamestnať. Vysielal preto nielen sociálnych pracovníkov, ale súčasťou tímu bol aj bývalý futbalový reprezentant, ktorý mal na starosti fyzickú prípravu, zostavenie futbalových tímov a tréningy. Táto navonok zbytočná aktivita sa ukázala ako neskutočne potrebná a aj vítaná.

Zažili sme obrovskú odhodlanosť týchto ľudí nevzdať sa a napriek všetkému neoddať sa pesimizmu a beznádeji. Členom futbalového a neskôr aj basketbalového tímu bol aj pán, ktorý stihol utiecť so ženou a s dvoma dcérkami z Iraku, ale jeho synom sa to už nepodarilo a v jeden deň ich oboch zastrelili. Keď otcovi oznámili túto správu, dostal infarkt. My sme ho zastihli už v čase rekonvalescencie a keď sme šli pozrieť jeho ženu do stanu, privítali nás s úsmevom a s pripraveným obedom na zemi pred stanom, ku ktorému nás pozvali. Naozaj sme mali slzy v očiach, lebo boli ochotní sa s nami podeliť aj o to málo.

Nakoniec sme tu žili ako jedna veľká rodina. V tábore boli moslimovia a tí nám viackrát so slzami v očiach povedali, že nemôžu pochopiť, prečo im takto my, kresťania, pomáhame, keď ich vlastné moslimské krajiny im odmietli poskytnúť pomoc. Poslali síce financie na výstavbu mešít, ale neboli ochotní ich do svojich krajín uchýliť.

VIDEL V KAŽDOM OBROVSKÝ POTENCIÁL

Pán profesor vedel odhadnúť potenciál, ktorý sa skrýva v každom človeku. Dokázal z nás “vydolovať“to najlepšie a aj to, o čom sme ani netušili, že v nás je. Často sme si mysleli, že to, čo od nás chce, nedokážeme. Zdal sa nám príliš náročný. Ale dnes sme mu za túto náročnosť vďační.

Učil nás, že naše vzdelanie, tituly a schopnosti nemôžu byť cieľom, ale PROSTRIEDKOM k dosiahnutiu cieľa. Učil nás prekračovať svoje hranice, ale cieľ bol vždy jasný – pomoc druhým. 

Nikdy NIKOHO NEPONIŽOVAL

A ak aj nedostal opoveď adekvátnu jeho očakávaniam, nedal nám to najavo, ale veľmi citlivými otázkami nás naviedol na správne riešenie situácie alebo problému. Posledná situácia, ktorú si pamätám, bol problém s nedostatkom vody v Albánsku. Posadil si nás a spýtal sa, čo navrhujeme. Chrlili sme jeden nápad za druhým a on sa len usmieval a dával „navigačné“ otázky. Nakoniec sme dospeli k riešeniu a pán profesor sa tváril, že sme ho našli my. Aj keď my sme si s hanbou museli priznať, že ten náš nápad bol skôr kontraproduktívny.

DÁVAL NÁM POCIT BEZPEčIA

Až nedávno som si uvedomila, že predtým, ako nás niekam vyslal, sám sa šiel na to miesto pozrieť, aby minimalizoval riziko, ktoré nám hrozilo. Vedel nájsť východisko asi z každej situácie a vždy sa situáciu snažil vyriešiť tak, aby navonok nevyšlo nič, čo by zdiskretitovalo nejakú osobu. Ani tú, ktorá sa ho snažila očierniť alebo ublížiť.

Bol mužom ODVAHY

Nie vždy sme mali odvahu ísť s ním. Už 3. deň po zemetrasení bol so svojím tímom na Haiti. Situácie, ktoré popisoval, bolo ťažké počúvať a nie ich zažiť. Aj v tejto hrôze sa snažil zachrániť to, čo sa dalo. Zbierali deti spomedzi mŕtvych tiel a snažili sa im zabezpečiť základné potreby.

Bol BOJOVNÍKOM za ochranu života.

Naša VŠ si ako jedna z mála vysokých škôl ponechala Hippokratovu prísahu v plnom znení. Hlavnou filozofiou školy je chrániť život od počiatku po prirodzenú smrť. Málokto vie o tom, že na Slovensku bolo aj vďaka pánovi profesorovi zachránených takmer 1000 detí, ktorých mamám bol kvôli užívaniu liekov v gravidite odporučený potrat. Pod vedením p. profesora v spolupráci s pani primárkou z východu sme poskytovali konzultácie týmto tehotným ženám, avšak museli sme sa na to pripraviť. Pán profesor nám zadal úlohu urobiť metaanalýzu dostupných vedeckých prác vo svete. Tieto tehotné ženy užívali rôzne skupiny liekov  – antibiotiká, psychofarmaká, antidepresíva, aj ďalšie skupiny liekov, dokonca aj cytostatiká. Ženám sme poskytovali nielen odborné poradenstvo, ale ak pán profesor zistil, že dôvodom niektorých žien ísť na potrat boli finančné alebo bytové podmienky, okamžite poskytol žene to, čo práve potrebovala. Aj bývanie.  Všetky deti sa narodili zdravé a po 5 ročnom follow up – sledovaní, sa u detí nepreukázala žiadna patológia. Z nášho výskumu vyplynulo, že užívanie liekov v gravidite nie je dôvodom na potrat, ale odporučeniu gynekológa na takýto závažný krok by mala predchádzať konzulácia klinickým farmakológom. A ukázala sa aj ďalšia dôležitá skutočnosť, že neliečená infekcia je pre dieťa väčším rizikom ako užívanie liekova na jej liečbu.

CHARITA NA SLOVENSKU

Možno málokto vie, že pán profesor založil na Slovensku neskôr aj útulok pre týrané ženy, pomáhal v táboroch pre ľudí bez domova – pravidelnými návštevami, finančnou pomocou, ale opäť aj cielene zbieral dáta, na aké ochorenia trpia a potom účinne pomáhal.

NAUČIL NÁS VYKONÁVAŤ TERÉNNE ZDRAVOTNÍCTVO

Po vypuknutí padémie sa členovia tropicteamu stali súčasťou Národného krízového klinického tímu a tiež intervenčných tímov MZ SR, ktoré boli vysielané do rizikových zariadení. Ja osobne som bola ako lekár účastná 1. epidémie v zariadení sociálnych služieb v Pezinku, kedy ochorenie COVID-19 bola jedna veľká neznáma. Nevedeli sme, ako sa presne prenáša, ako sa chrániť, a aj ako neprenášať ochorenie na svojich blízkych. Videli sme zomierať mnoho ľudí a táto úmrtnosť sa výrazne znížila o zaočkovaní tejto zraniteľnej populácie proti ochoreniu COVID-19.  Ďalšou zraniteľnou skupinou boli ľudia bez domova a rómske komunity.

 V čase pandémie sme po návšteve zariadenia pre ľudí bez domova u otca Gombitu predpokladali vysoký výskyt ochorenia COVID-19.  V tomto zariadení páter poskytol prístrešie asi 150 ľuďom bez domova. Na naše prekvapenie nikto nebolo COVID pozitívny, ale zistili sme vysoký výskyt neprenosných ochorení  diabetes mellitus 2. typu, vysoký krvný tlak, a to  aj u mladých ľudí. Podobné výsledky sme zaznamenali aj v rómskych komunitách, kde sa ale už v 2., 3. vlne ochorenie COVID-19 šírilo. Pán profesor od začiatku pandémie upozorňoval na fakt, že ak sa spoločnosť nepostará o týchto najbiednejších, budú prameňom šírenia ochorenia a na konci 1. vlny už existovali priestory, kde im boli poskytnuté bunky, jedlo, ošatenie, ale aj zdravotnícka pomoc.

NIEKOĽKO SLOV K PANDÉMII

Prvá vlna vyzerala celosvetovo hrozivo s vysokými stratami na životoch a postupne ovládla celý svet. Boli sme súčasťou intervenčných tímov – najskôr v zariadeniach sociálnej starostlivosti, kde bola aj na Slovensku najvyššia úmrtnosť. Keďže nikto presne nevedel, ako sa máme proti ochoreniu účinne chrániť, šli sme opäť do veľkého rizika. Pán profesor po skúsenostiach s epidémiami MERS a SARS dával cenné rady a 1. vlnu Slovensko zvládlo pomerne dobre. Dovolím si tvrdiť, že WHO  Svetová zdravotnícka organizácia v začiatkoch vydala nejasné a  aj nesprávne inštrukcie týkajúce sa nosenia osobných ochranných prostriedkov, ktoré sme na Slovensku neakceptovali a ľudia boli vyzývaní k ich noseniu. Tento postup sa ukázal neskôr ako správny.  Farmaceutické firmy vyvinuli pomerne rýchlo vakcíny. S cieľom motivovať verejnosť k očkovaniu sa pán profesor ako prvý dal zaočkovať a stal sa terčom veľkej kritiky a odporu časti verejnosti. Dokonca bol podozrievaný z toho, že si dal aplikovať namiesto vakcíny placebo. Laická verejnosť sa dožadovala vedeckých dôkazov, ktoré aj tak neakceptovala. Za celé stáročia sa preukázal význam očkovania – či už sa jednalo o variolu, ktorá bola celosvetovo eradikovaná alebo španielsku, honkongskú, a ďalšie typy chrípky,ďalej poliomyelitídu – všetko závažné ochorenia, na ktoré zomierali milióny ľudí. V prípade, že chýbajú jasné dôkazy založené na medicíne dôkazov, musíme v medicíne vychádzať z empírie – skúsenosti. Pán profesor mal skúsenosti so závažnými epidémiami vyvolanými koronarovárusmi SARS a MERS, takže ani táto oblasť mu nebole neznáma. Samozrejme, každý liek má svoje vedľajšie účinky, týka sa to aj očkovacích látok, ale nielen proti ochoreniu COVID-19. Aj tu sa preukázali , avšak z hľadiska populačného zdravia bol počet úmrtí na dôsledky očkovania zanedbateľný v porovnaní s počtom úmrtí na ochorenie COVID-19. Pracovali sme aj v očkovacích tímoch a za 3 roky pôsobenia sme zistili, že akútne komplikácie, ktoré boli často pripisované očkovaniu, boli dôsledkami súčasne prebiehajúcej infekcie COVID-19. To znamená, že ľudia bagatelizovali príznaky respiračného infektu a niekoľko dní po očkovaní zistili, že sú COVID pozitívni. Ako závažné riziká očkovania sa ukázali komorbidity – diabetes mellistus, vyšší vek, onkologické ochorenia, ale aj užívanie hormonálnej antikoncepcie a genetická predispozícia na poruchy zrážania krvi. Čiže mnohé komplikácie a úmrtia po očkovaní nesúviseli s vakcínami, ale s týmito ďalšími skutočnosťami.

Takže ja obdivujem pána profesora za odvahu dať sa pred celým národom zaočkovať. V prípade výskytu závažných nežiadúcoch účinkov by o tom celý národ vedel. On však bol natoľko presvedčený o správnosti svojho konania, že toto riziko podstúpil. Mnohí mu vyčítali, že  s úplnou  presnosťou „nepredpovedal“ jednotlivé vlny padnémie. Ja však musím konštatovať, že napriek veľkým neznámym bol až príliš presný. To, že sa to úplne nesplnilo, bolo z môjho pohľadu dôsledkom úplného chaosu v nariadeniach a (ne)dodržiavaní odporúčaní, ktoré navrhli odborníci. Je totiž absolútnou chybou, ak zdravie populácie je  rukách politikov a nie odborníkov. Niektoré krajiny, ako napr. Spojené kráľovstvo, si to uvedomili a dali pandemickej komisii mandát byť nielen poradným, ale aj kompetentným orgánom. Zdravie ľudí nemôže byť nástrojom politikov na presadenie si svojich záujmov, ale  musí zostať v rukách odborníkov

Bol VÁŠNIVÝM RYBÁROM

Učil nás, že ľuďom nepomôže, ak im dáme ryby, ale že ich musíme naučiť tie ryby chytať. A zobral to doslovne. Boli sme pravidelnými návštevníkmi Železnej studničky a ja si dodnes pamätám rôzne techniky prípravy krmivy a aj chytania rýb. V tomto som nebola veľmi dobrý žiak, ale mám zopár veselých príhod, na ktoré nikdy nezabudnem.

Tu, v lone krásnej prírody, vznikali najlepšie nápady. Tu pán profesor tvoril. Ak niekto videl jeho poslednú reportáž z vysokých Tatier, opäť ukázal na Majestátnosť Boha, o ktorého existencii je ťažké pochybovať, keď sa pozeráme na nádhernú prírodu okolo nás.

Bol VEĽKORYSÝ a bol MUŽOM ODPUSTENIA

Umožnil akademicky rásť aj ľuďom, ktorí mu ublížili a aj ľuďom  z konkurenčných univerzít. Mal selektívnu pamäť   - na jednej strane fenomenálnu, na strane druhej veľmi rýchlo zabúdal na krivdu, ak mu niekto ublížil a týmto ľuďom pomáhal. K ľuďom, ktorí mu často vrazili „nôž do chrbta“, sa nikdy nepomstil, naopak im nielen pomáhal – aj profesionáne rásť, ale  nikdy nezabudol vyzdvihnúť ich kladné vlastnosti.

MAL VÝBORNÚ PAMäŤ

Bol polyhistor a mal také hlboké vedomostí z práva, geografie, histórie, vinárstva, že často žasli aj odborníci z týchto odborov. Mal výbornú pamäí – čísla, trasy, časy príchodov a odchodov letov, autobusových a vlakových spojení spred 30 rokov by nám s presnosťou vymenoval aj dnes.

Bol OPTIMISTA

Jednou z jeho typických a na vedca vzácnych  vlastností bol zmysel pre humor. Dokázal auditórium hodiny zabávať, ale na humor vedel premeniť aj vážne situácie a tiež si vedel „uťahovať“ sám zo seba.

Bol VIZIONÁROM. 

Dovolím si tvrdiť, že z pohľadu šachovej partie bol pán profesor niekoľko ťahov dopredu. Bol predvídavý a mnohé jeho predstavy a vízie sa ukázali po rokov ako prorocké a správne. Členovia medzinárodnej akreditácie označili našu vysokú školu, ktorá už získala štatút univerzity,  za svetový unikát.

Každý projekt zveril do rúk nejakého svätca. Za patrónku Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety si zvoli sv. Alžbetu. Mnohí vedia o nej, že pomáhala chudobným. Jej dvere boli stále otvorené pre všetkých, ktoré potrebovali jej pomoc. Často schádzala do podhradia so svojimi služobnými a sama aktívne vyhľadávala chorých, tých, čo nemali dostatok ošatenia, čo trpeli chladom a aj nedostatkom financií. Z dnešného pohľadu robila skríning, terénnu sociálnu prácu, terénne ošetrovateľstvo, ale aj misijnú a charitatívnu činnosť, psychológiu – toto všetko sú programy našej vysokej školy.

ZÁVER

O živote pána profesora tu, na zemi a aj v nebi svedčia slová z evanjelia, ktoré zazneli aj pri poslednej rozlúčke: rodina sa lúčila slovami z 2. listu Timotejovi, kapitola 4 (2 Tim, 4) a v prihovoroch opakovane zazneli slová z verša  7: „ Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.  Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca...“ Aj keď sa nám zdá jeho odchod predčasný, nech sú nám útechou slová z Knihy múdrosti (Múd. 3, 1-9).

Hovorí sa, že každý človek je nahraditeľný. Dovolím si povedať, že v prípade pána profesora tieto slová neplatia. Myslím si, že aj keď všetci spojíme sily, nie sme schopní nahradiť ho. Naučil nás veľa vecí, ale nenaučil nás, ako máme ďalej kráčať bez neho. Sme odhodlaní pokračovať v jeho diele, ale podarí sa nám to len vtedy, ak budeme žiť tak ako si nás to naučil, navzájom si pomáhať, spolupracovať, odpúšťať si, chrániť život a nezabúdať na tých najbiednejších. Čaká nás ťažká úloha, ale budeme sa snažiť, aby sme sa raz tam hore stretli na novej „Nebeskej univerzite“.

Dnes sme smutní, že pán profesor odišiel z tohto sveta. Ale učil nás, aby sme boli vďační. Tak buďme dnes vďační, v prvom rade Pánu Bohu za to, že dal svetu a Slovensku človeka, akým bol pán profesor,  vďační jeho rodičom za to, že mu dali život a vďační za to, že sme mohli aspoň chvíľu kráčať popri ňom.

Veľkú vďaku chcem vyjadriť  jeho manželke Terke, a jeho rodine za to, že mu dovolili a umožnili konať toto veľké dielo. A ako opakovane pán profesor tvrdil, aj za to, že jeho rodina bola pre neho bezpečným prístavom.

PÁN PROFESOR, ĎAKUJEME.

Mariana Mrázová